Mamu si z detstva triezvu pamätám len málo. Zopár momentov, ale nenazvala by som ich šťastnými. Podľa mňa má každý na detstvo akúsi celkovú spomienku a tá moja obsahuje mamu opitú takmer do bezvedomia v posteli alebo mierne podnapitú a nepríjemne hašterivú. Je tam aj otec, ktorý tento jej stav nezvládal s chladnou hlavou, takže hádky a bitky medzi nimi boli bežné. A ja so sestrou uprostred nich.
POCIT HANBY
Spomínam si ale aj na pocit hanby a menejcennosti, ktorý ma neustále sprevádzal kamkoľvek som sa pohla, a to aj napriek tomu, že napríklad v škole nikto nevedel o tom, v akej rodine žijem. Mala som pocit, že nemôžem patriť medzi dievčatá, ktoré by stálo za to si všimnúť a tak som sa neustále menila a prispôsobovala, aby som bola aj ja povšimnutiahodná. A jeden zo spôsobov, ako zapadnúť, bolo baviť sa a piť ako ostatní. A tak som sa bavila a pila, hoci neviem, či som to vôbec chcela. Začalo to, keď som mala asi sedemnásť a keby som ako dvadsaťročná nenarazila na pravdivé informácie o drogách a alkohole, zrejme by to trvalo doteraz (ak by som vôbec ešte bola nažive).
DOM, KTORÝ NIE JE DOMOVOM
Doma som sa zdržovala čo najmenej a krátko po 18. narodeninách som za sebou buchla dverami a odišla do zahraničia. Pocit, že som niečo menej ako iní, sa ma držal veľmi dlho. Môj život nemal smer ani zmysel. Dalo by sa povedať, že som sa doslova motala. Bola som každú chvíľu niekde inde a robila niečo iné. Nevedela som, kam patrím, ani čo z toho, čo robím, sú moje ciele. Nevedela som ani, či nejaké ciele vôbec mám. Možno práve to ma neustále nútilo hľadať odpovede na to, kto som a ako mám žiť život. Začala som čítať rôzne knihy a čoskoro som narazila na také, v ktorých všetko dávalo dokonalý zmysel a môj život sa začal uberať lepším smerom.
JE TO O POSTOJI
Dnes som manželka a mama a práve nedávno som si naplno uvedomila, že som v živote šťastná. To neznamená, že nemám problémy a veci, ktoré musím riešiť. Občas ma niečo, ako sa vraví, „dostane“, ale vždy si poviem, že je to o tom, ako sa k tomu postavím. Uvedomila som si, že nikomu nič nedlžím, že mám hodnotu sama pre seba, pre svoju rodinu aj pre ľudí, s ktorými pracujem alebo sa kamarátim. Uvedomila som si, že všetko v živote je o postoji – človek sa zoči-voči životným situáciám môže nechať zlomiť alebo sa im postaví a urobí niečo. Nemusí to byť v danej chvíli úplné víťazstvo, stačí malý krok vpred. A potom ďalší.
POZNAMENANÁ
Je len pár ľudí, ktorí poznajú moju minulosť a detstvo a občas sa ma pýtali, či ma to netraumatizuje. Nie. Pretože aj svoju minulosť môžem zmeniť tým, aký voči nej zaujmem postoj. Možno som dnes tým, kým som, hlavne VĎAKA tomu, v čom som vyrastala. Totiž, druhá polovica mojej celkovej spomienky obsahuje množstvo detskej slobody, akú dnes pozná len málo detí – život vonku na dedine, s kamarátmi alebo sama, bláznivé sánkovačky, letné kúpanie, prechádzky v lese, lozenie po stromoch a po stohoch, celé prázdniny vonku, keď naše raňajky, obedy aj večere tvorilo len to, čo sme si natrhali na poliach alebo obrali zo stromov. A…, ach áno, pravidelné návštevy smetísk a zbieranie „pokladov“. 🙂
Som poznamenaná? Áno, ale inak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
M.R.S.
Photo by Nick Fewings on Unsplash.
Najnovšie komentáre