Autor: R.J. Ellroy

 

Mená si vybavujem oveľa jasnejšie ako tváre. Brian. Jeff. Sibbo. Ross. Chris. Ďalšie tiež. Tak veľa ďalších. Spomínam si, ako sme sa spolu smiali, pili. Spomínam si na časy veľkých priateľstiev a prejavov kamarátstva. Spomínam si na koncerty a párty a festivaly. Spomínam si, ako sme spolu stopovali a spali na pláži, ponocovanie a ranné vyspávanie, ako sa jeden deň zlieval s druhým bez zjavného priedelu. Spomínam si, ako som veril, že to boli najdôležitejší a najvýznamnejší priatelia, aké môže ľudská bytosť mať, a že budeme priateľmi navždy.

A dnes sú mŕtvi. Všetci. A tých pár, ktorí prežili, sú ako chodiace mŕtvoly. Na svoj vek nepomerne zostarli, niektorí z nich na nepoznanie. Zostali zvrhlí, zatrpknutí či zlí až do tej miery, že keď sa nám skrížili cesty, tvárili sa, že ma nevidia, aby sa vyhli konfrontácii. Nechcem spochybňovať ani rozporovať, kým sú alebo čo robia. Vlastne cítim empatiu a smútok, že tomu neunikli. Ja som mal šťastie. Dnes to vidím s oveľa väčšou istotou ako kedykoľvek predtým.

Vydal som sa cestou. Zdala sa to byť dobrá cesta. ‚Cesta výstrednosti vedie do paláca múdrosti,‘ napísal anglický básnik William Blake a pre mňa nemohol existovať lepší spôsob, ako ospravedlniť štýl života, pre ktorý som sa rozhodol. Hašiš. Tráva. Speed. Kokaín. Kyselina. Utlmováky. Povzbudzováky. Čarovné huby. Amylnitrit. A nechýbal ani herák. A pamätám si, ako mi brat hovoril, že ho raz skúsil a bolo to tak neuveriteľne dobré, že sa už nikdy neodvážil dať si ho znovu. Alkohol tiež. Pili sme pivo Carlsberg Special Brew, ktoré chutilo príšerne, a ešte lacné silné vína a tequilu. Raz sme si štyria hodili do flaše škótskej whiskey dvanásť tabliet LSD a celú sme ju vyplili. Potom sme sa vybrali na koncert REM, ich prvé živé vystúpenie v klube v Birminghame. Kráčali sme po chodníku, ktorý lemoval kanál, bľabotajúc a potácajúc sa tak úplne bez kontroly, že je zázrak, že sme neskončili vo vode a neutopili sa.

Raz sme si prenajali dodávku a išli sme do Manchestru na vystúpenie The Gun Club v klube Hacienda, pre nás najdôležitejšia kapela na svete. Boli sme úplne naliati a celí vo vytržení – až tak, že nám vôbec nemali dovoliť tam ísť, a už vôbec nie autom. Ale sme išli autom, v tom stave, bolo nás tam deväť alebo desať a nejako sa nám podarilo dostať sa tam, a dokonca aj naspäť. Videli sme Jeffreyho Lee Pierca, ako to dokáže iba on, a bolo to úžasné. Aj on je dnes mŕtvy. Zomrel na otravu alkoholom v nemocnici v Utahu. Mal tridsaťsedem rokov.

Ako osemnásťročný som mal kapelu. Bubeník bol astmatik. Fajčil u nás trávu a skolaboval. Zomrel v predsieni. A nedalo sa s tým nič urobiť. Mal dvadsaťsedem rokov. Išiel som mu na pohreb. Jeho matka si ma tam našla. Pozrela sa na mňa spriama a povedala: ‚Môj syn je mŕtvy, kvôli tebe.‘

A takto to pokračovalo. Litánie duší, stratených priateľov, zabudnutých tvárí a mien. No viac ako čokoľvek iné, zoznam životov, ktoré náhle skončili, príšerným spôsobom. A ťažoba zodpovednosti, ktorú som cítil, pretože som vedel, že viem, čo je správne. Občas sa čudujem, ako sa mi z toho podarilo uniknúť. Je to ako gambler na víťaznej vlne. Je si istý, že na nej bude navždy. A tak stále hrá a vyhráva a hrá a vyhráva. A potom prehrá. A prehrá znovu. Teraz už vie, že je na vlne prehier, ale táto vlna nie je nekonečná, však? Takže hrá ďalej a prehráva a hrá ďalej a prehráva. Koľko toho človek musí prehrať a stratiť, aby pochopil, že môže prísť o všetko?

Skončil som v base. Nie na dlho, ale stačilo to na to, aby som pochopil, že to nie je miesto, kde chcem byť. A bolo mi jasné, že som mal tiež radšej zomrieť. Nestalo sa, samozrejme. Čo sa týka osudu verím jedine v to, že máme moc ho zmeniť. A taktiež neverím v ‚mám šťastie‘. Ako Tennessee Villiams povedal: ‚Mať šťastie nie je nič iné, než viera v to, že máš šťastie.‘ Vlci nezabijú ovcu, ktorá ‚nemala šťastie‘, že?

Neviem, či všetci začíname s rovnakými kartami. Viem len toľko, že v určitom bode ma doslova prepadlo uvedomenie, že ak nezačnem hrať inú hru, tak nebudem mať žiadnu hru, ktorú by som mohol hrať. Veril som, že život má byť divoký a intenzívny, že lano, po ktorom kráčam, má byť tenké a natiahnuté pekne vysoko, že žiť nebezpečne je jediný spôsob, ako žiť a dokonca aj za predpokladu, že by to znamenalo žiť najkratší možný život.

A potom som prestal brať drogy. Možno to bolo tou basou, možno sa niekto zas predávkoval. Nespomínam si, čo presne ma nakoplo. Vedel som len toľko, že s tým musím prestať. Zbavil som sa závislosti a oslobodil som sa a nechal toto šialenstvo za sebou a dnes – pri pohľade späť – vidím, že všetko, čo som robil, bola len zúfalá snaha niečo výnimočné cítiť alebo sa uvoľniť alebo žiť niečo, čo by dávalo zmysel, väčší zmysel ako všednosť a podrobenie sa  všetkému, čo sa zdalo, že život ponúka.

Chcel som žiť – naozaj žiť – ale to, čo som robil, nebolo žitie. Bolo to umieranie v spomalenom zábere. Musel som podniknúť kroky, aby som sa dal do poriadku. Bola mi podaná pomocná ruka a bola to dobrá pomoc. Zistil som, kto som a prečo som tu. Nielenže som našiel dôvod žiť, našiel som dôvod žiť ďalej a viem, že všetko, čo som dodnes dosiahol – a všetko, na čo sa ešte chystám – by nebolo možné, keby som zostal osobou, ktorou som bol.

Drogy sú – skutočne – spôsob, ako zomrieť v spomalenom zábere. Drogy sú slepota a nevedomie a domnelý únik z niečoho, čomu človek ani nerozumie. Drogy sú prostriedok, ako zavrieť oči pred realitou a presvedčiť samého seba, že to je tak nejako najlepší spôsob, ako prežiť. Drogy sú všetko len nie život. Viem, o čom hovorím. Stačí mi spomenúť si na priateľov, ktorých už nemám, životy, ktoré neboli prežité, sny, ktoré neboli naplnené. Stačí mi spomenúť si na matku so zlomeným srdcom, ktorá mi povedala, že som zabil jej syna. Nezabil. Viem to. Zabil sa sám, možno nevedomky, ale i tak platí, že sa zabil sám.

Dnes sa mi to všetko zdá akoby to bolo pred miliónmi rokov, ale význam, ktorý to malo, nebude nikdy zabudnutý. Preto píšem tieto riadky. Preto je také dôležité, aby zaznelo, čo musí zaznieť a aby to bolo vypočuté. Preto bezvýhradne podporujem program Narconon. Som nažive, pretože som našiel vôľu a nevyhnutnú pomoc, aby som sa vzdal drog a všetkého, čo so sebou prinášajú. Keby som to neurobil, môj život by skončil pred viac ako tridsiatimi rokmi. Nemal by som manželku a rodinu. Nenapísal by som knihy, nenahral hudbu. Neprecestoval by som toho toľko, ani nezažil množstvo a rozmanitosť zázrakov, ktoré život ponúka.

Bol by som len niečo málo viac ako štatistika – krátko v pamäti, bez váhy. Možno práve to je náš najväčší strach: prejsť svoju cestu na Zemi nepoznaní, nevidení, zabudnutí. A našou najväčšou radosťou je možno ocitnúť sa v živote, v ktorom sa staráme o druhých a pomáhame im. A to je niečo, čo je pre človeka navždy nedosiahnuteľné vo chvíli, keď jeho život pohltia drogy.

 

 

O autorovi:
R.J. Ellroy je autorom štrnástich románov dostupných v dvadsiatich šiestich jazykoch. Ako autor získal množstvo cien a ocenení. Okrem iného je aj gitaristom a spevákom kapely The Whiskey Poets, ktorá vydala už svoj druhý album a taktiež niekoľko skladieb pre film a televíziu pre štúdio Universal Records. Je taktiež nadšeným fotografom, nedávno vystavoval vo Francúzsku.

 

#príbehyzavislych #zneuzivaniealkoholu #alkohol #zavislost #drogy #marihuana

Photo by Лечение наркомании from Pixabay.