Volám sa Lea.
Keď som si konečne v jeden deň pripustila svoju závislosť, rozhodla som sa pre liečbu. Nie som úplne štandardný pacient, prvú som si vybrala anonymnú za hranicami. Nebola som stotožnená so slovami alkoholička a závislá. V tej dobe som si s nimi iba začínala podávať ruku.
Nasledujúce tri liečby (každý rok jedna), som absolvovala s nádejou, že keď sa vrátim, tak to aj ustojím. Nepovažujem sa za slabšieho jedinca, ale ani jedna liečba mi nepomohla abstinovať dlhšie ako rok.
Medzi pacientmi sa neslávne traduje, že sedem z desiatich po ukončení liečby svoju závislosť prehlbuje, traja abstinujú.
Kde sa v tej rovnici stala chyba?
Niektorí sa vracajú (väčšinou na popud rodiny), aby si takpovediac „obrúsili hrany“ a „načerpali nové informácie, ako sa lepšie odpáliť“, iní sú na liečbe hospitalizovaní rozhodnutím súdu a zvyšok tvoria pacienti, ktorí celkom naivne dúfajú, že toto bude ich posledná liečba a budú úspešne abstinovať.
Na liečbe vidíte a počujete príliš veľa závislých s tragickými príbehmi. Je umenie vrátiť sa domov s akým-takým neporušeným psychickým zdravím. Denne vidíte „dojazdy“ a „flashbacky“ pacientov, ktorí bojujú so závislosťou na tvrdých drogách. Osobne som sa nevyhla ani epileptickým záchvatom jednej pacientky. Nie je to nič pre slabšie povahy.
To, že ústavná liečba je režimová liečba, je všeobecne známe. Základom liečby je režim. V niektorých zariadeniach je prísnejší, inde voľnejší. Niekde vám odoberú mobilný telefón a máte presne vymedzený čas, kedy ho na hodinu dostanete do ruky (okrem závislých od gamblingu), niekde ho máte k dispozícii po celú dĺžku liečby. Na liečbu je dobré dostaviť sa triezvy. V prípade, že nafúkate, ste umiestnený na uzatvorené oddelenie medzi najťažšie prípady. V lepšom prípade vás po týždni premiestnenia na otvorené oddelenie. Závislým na alkohole je ihneď po príchode podávaný diazepam. Ako substitučná liečba. V jednej liečebni mi podávali počas jedného mesiaca každý deň hypnotikum. Vysoko návykový liek. S jednou závislosťou mnohí prišli, novú si odniesli.
Režim pozostáva z presne vymedzeného časového rozpisu jednotlivých aktivít. Budíček, rozcvička, komunita, skupinové terapie, pracovné terapie, individuálne terapie, športové aktivity, osobné voľno. Dni sú okrem víkendu identické. Najúčinnejšie boli pre mňa individuálne terapie s veľmi kvalitnými psychoterapeutmi. Vlastne som celý týždeň úpenlivo čakala na túto jednu hodinu, kedy konečne budem môcť hovoriť o mojej závislosti bez „obecenstva“.
Na liečbe pacienti zväčša držia spolu. Konfliktom sa ale nevyhnete. Na dennom poriadku sú pretriasané vzťahy medzi opačnými pohlaviami, ktoré sú prísne zakázané. Mnohokrát som bola doslova unavená, keď sa na skupinovej terapii rozoberal ďalší taký a onaký vzťah dvoch pacientov namiesto toho, aby sme hovorili o závislosti. Tieto intrigy ma nezaujímali a bola to pre mňa strata času.
Medzi závislými si človek kamaráta nájde len veľmi ťažko. Je skôr výnimkou, ak sa mu podarí v reálnom živote v kamarátstve pokračovať. Partnera si niektoré pacientky našli, ale dopadlo to zle. Vzťah dvoch závislých, aj keď odhodlaných abstinovať, jednoducho nefunguje. Stačí, že jeden zrecidivuje.
Nie je možné čakať od ústavnej liečby, že kufor za bránu vytlačíte vyliečený.
Mne sa podarilo začať abstinovať od alkoholu a liekov, až keď som padla na vlastné „závislácke dno“. Ani jedna liečba mi nepreprogramovala mozog.
Ako sa hovorí: „Dno nie je miesto, kde zažiješ tie najhoršie chvíle svojho života, ale miesto, KDE sa SKUTOČNE ZMENÍŠ.“
Lea
Úvodná fotografia od Sander Sammy na www.unsplash.com
Najnovšie komentáre