Vianoce sú, okrem iného, i sviatkami hojnosti. No i tá najlepšie myslená hojnosť či prebytok môžu v dlhodobom meradle pôsobiť kontraproduktívne až ničivo. Inšpiráciou k napísaniu tohto článku mi bol úchytkom započutý kúsok rozhovoru s Tomom Cruisom, ktorý hovoril o tom, ako vyrastal v biede, v domácnosti s otcom, ktorý ho mlátil. Vtedy mi napadla otázka, koľko ďalších ľudí, ktorí to v živote niekam dotiahli a dosiahli veľké veci a sú dnes pre mnohých vzorom a inšpiráciou, v skutočnosti vyrastali v, mierne povedané, nepriaznivých podmienkach.

VYRASTANIE V NEDOSTATKU

POMOC A POVINNOSTI VOČI RODINE AKO SAMOZREJMOSŤ

A tak som začala prehodnocovať, ako vyrastá náš syn. Rozhodne nevyrastá vo výraznom nedostatku a už vôbec nie v biede. Hoci sme rodičia, ktorí sa snažia dopriavať „za niečo“, uvedomili sme si, že dokonca aj tento prístup je svojím spôsobom voči dieťaťu ničivý. Prečo? Keď si spomeniem na svoje detstvo, u nás platilo pravidlo:  ak chceš ísť po škole von, musí byť uprataná kuchyňa. Nikoho nezaujímalo, či som pripravená do školy a či mám hotové úlohy. Musela byť uprataná kuchyňa. Veľa rodičov sa v snahe priviesť dieťa k pomoci uchýli k tomu, že mu platia za to, že doma uprace. Niektorí dokonca dávajú vreckové za známky.

U nás boli dobré známky povinnosť, uprataný byt samozrejmosť, ak sme ja alebo sestra chceli ísť von a podobne. Takto sme mali jasno v tom, že sme súčasť rodiny, v ktorej máme jasne definované miesto, práva a povinnosti. Asi viete, kam mierim. Moji rodičia nemali prostriedky navyše a už vôbec nie na to, aby nám deťom platili za pomoc v domácnosti! Myslím, že vzhľadom na situáciu im to ani vo sne nenapadlo. Skôr to brali tak, že im musíme pomôcť zvládnuť chod rodiny a domácnosti, hoci „len“ upratanou kuchyňou a bytom. A takto pomohli oni nám – nastavili naše mysle tak, že prispievať a pomáhať je normálne.

A ja som sa práve nedávno zamyslela nad tým, ako nastavujem myseľ nášho syna, keď dostane žuvačku napríklad za to, že mi pomáhal upratovať alebo variť. Prečo by mal za to vôbec niečo dostať? Čo on je nejaká externá jednotka, ktorej platím za služby? Taktiež som sa pristihla, ako sa u nás stalo bežné, že máme doma nejakú sladkosť, ktorú si môže kedykoľvek vypýtať, napečený koláčik, 3 druhy šunky, salámu, taký rohlík, onaký rohlík… Plnú skriňu nového oblečenia, ktoré má rád a páči sa mu (aj vy ste neznášali väčšinu obsahu svojej skrine?), nástroje, hračky…

NEBOJTE SA REAKCIÍ

A tak sa mojou najväčšou výzvou v prístupe k nemu stalo: ako vytvoriť prostredie, ktoré pre neho nebude také pohodlné, také štedré a láskavé k jeho potrebám. Uvedomila som si, že náš (rodičov) problém je, že „môžeme“. Môžeme mu dopriať. Človek by si povedal „preboha, čo lepšie ťa v živote mohlo stretnúť, než že môžeš svojmu dieťaťu dopriať to, čo tebe dopriate nebolo?!“ No, mňa možno nič, ale naše dieťa nemohlo stretnúť nič horšie… samozrejme, len donedávna, kým som si v tom neurobila jasno.

Urobili sme s manželom hneď niekoľko zásadných zmien a vedzte, že nevôľa sa u syna prejavila hneď! „Ako dobre,“ povedala som si. Nepriaznivé reakcie trvali chvíľku a už sme, dúfam, na ceste správnym smerom. Ani si nechcem predstaviť, ako by to vyzeralo, keby sme to začali meniť v jeho pätnástich.

Zásadne sme prehodnotili aj rozsah vianočných darčekov. Na Vianoce od nás dostáva 1 (slovom jeden) darček. Dostáva to, čo si už dlhodobo veľmi prial. Jeho želania dobre počúvame a na Vianoce zásadne kupujeme to, o čom minimálne pol roka hovorí a čo pri hraní napodobňuje, pretože o tom vieme, že to skutočne chce. Žiadným náhodným nápadom pri písaní „listu Ježiškovi“ nevenujeme pozornosť. 

Myslím, že my, dnešní rodičia, príliš „môžeme“ a nemáme to pod kontrolou. Chceme ich zasypať láskou a chceme, aby necítili nedostatok. Ale nebol práve ten pocit určitého nedostatku tým, čo nás samotných kedysi motivovalo, hnalo dopredu a pomohlo nám stať sa tým, kým sme? Cieľavedomí, pracovití, vďační? Bolo toľko vecí, ktoré sme nemali, a túžob, ktoré neboli splnené, že myseľ nám zamestnávalo hlavne to, ako ich získať. Čo zamestnáva myseľ detí, ktoré môžu mať a majú vlastne všetko?