Pani Mauréry, vy nie ste len herečka, ale aj osoba aktívna vo verejnoprospešných a dobročinných aktivitách. Mali ste vždy akúsi prirodzenú potrebu pomáhať spoločnosti alebo Vaša angažovanosť vznikla na základe nejakej životnej situácie či okolností?
Chvalabohu som sa nikdy neocitla v úplne hraničnej životnej situácii. Bolo síce obdobie, keď som zrazu nemala kde bývať, alebo som nemala peniaze, ale vždy mi niekto z blízkych priateľov pomohol. Ako sa hovorí, v núdzi nájdeš priateľa. Len je potrebné asi podotknúť, že tak ako o každý vzťah, tak aj o priateľstvá sa treba starať. Je to dôležité tak, ako je dôležité pomôcť, ak môžem. 

Z vás tak akosi srší pozitívny postoj voči životu. Ako si ho udržiavate?
Ten si neudržiavam, ja ho stále tak nejako mám. Bola som vychovaná tak, aby som sa na nič nespoliehala a vedela sa sama o seba postarať. Každý máme nejakú výchovu, ale ja hovorím, že ak už máte občiansky preukaz, už sa nedá večne vyhovárať na rodičov… Viete, pre mňa nestojí otázka: „čo mi môže život dať?“ ale „čo môžem ja dať životu?“ 

A keď život predsa len nadelí krízu?
Človek sa ocitne v rôznych problémových situáciách, s ktorými sa musí popasovať, ale len ich prekonaním nám narastú „svaly“ skúseností a odolnosti. Problémy nie sú za trest ale za odmenu! V živote sa každý ocitneme v prekérnych situáciách, ale podľa mňa vždy dostaneme aj taký „ruksačik náradia pomoci“ a ak naozaj chceme, vieme ho použiť. Prečítala som veľa kníh a stále čítam, aby som sa vedela zo seba „vysomáriť“… Žiadna životná cesta nie je ľahká, ale môže byť šťastná. Nikto nedostane všetko a veža sa dá stavať len z tehál, ktoré máme. Moja skúsenosť je taká, že aj keď ste v ”pekle”, nesmiete prestať kráčať, lebo život vás vždy prekvapí. A to je na ňom krásne.

Zuzana Mauréry a Ján Koleník vo filme Keď draka bolí hlava                                                            foto: archív Zuzana Mauréry

Ak to nie je tajomstvo, čo je vo Vašom „ruksačiku náradia pomoci“?
Veľmi mi v živote pomáhajú návyky, ktoré som si osvojila počas školy. Napríklad pravidelne športovať. Učí to disciplíne a vytrvalosti a šport spája potom ľudí aj vo vyššom veku. Keď som mala zlé obdobie, začala som chodiť do posilky, natrafila som tam na skvelého trénera, ktorý mi, len tým, že sme sa rozprávali bežne o živote, veľmi pomohol. A moja celoživotná láska – tenis – ma tiež dáva dokopy s fajn ľuďmi. A potom je podľa mňa dôležitý taký „návyk z domu“ a to kultúra a všetko, čo s ňou súvisí. Je pre mňa nepochopiteľné, že existujú ľudia, ktorí v živote neboli v divadle alebo na koncerte. Veď to je jeden obrovský a krásny vesmír. Studňa pocitov, múdrosti, skúsenosti, empatie a niečoho dôležitého medzi nebom a zemou.

Z našich prieskumov vieme, že jeden z dôvodov, prečo človek siahne po droge je aj neschopnosť vyriešiť nejaký zásadný životný problém či situáciu. Čo by ste takémuto človek odporučila?
Ja vždy hľadám chybu v sebe. Nikoho druhého zmeniť nemôžem, len seba. Dôležité je nezastať, nerezignovať, aspoň malými krôčikmi sa posúvať vpred a hľadať riešenie. A keď to nejde, treba skrátka počkať. Aj s určitou dávkou pokory. A medzitým čerpať silu z prírody, športu a zo spoločnosti dobrých kamarátov. Myslím si totiž, že vo vesmíre to funguje tak, ako na križovatke – skrátka človek musí na tej červenej aj chvíľku počkať, lebo idú iné autá. Tak ako sa niekedy neviem rozhodnúť v určitej veci alebo probléme, musím počkať, kým „hore“ dobehnú určité udalosti, a kým sa ku mne dostanú potrebné informácie. Všetko nakoniec do seba zapadne, ako „tetris“, o tom som presvedčená. V živote to totiž nefunguje ako v škole, že najprv preberiete látku a potom vás z nej vyskúšajú. Tu je to opačne. Najprv musíte problém zvládnuť a potom pochopíte, na čo to bolo dobré. Niekedy to trva aj roky,ale to vysvetlenie pride.

Majú podľa Vás dnes mladí ľudia viac možností ako ste mali vy?
Určite, už sa nie je na čo vyhovoriť. Ale priamo úmerne tomu na nich číha aj veľa nástrah a sú vyššie nároky. Nie je to ľahké, ale môžu ísť kam chcú a robiť čo chcú. Ak naozaj chcú. 

Jednou z nástrah sú určite aj drogy, nielen tie nelegálne. Ako sa vám podarilo drogám vyhnúť?
Ja som na drogy a drogovú partiu v živote nenatrafila, maximálne som mala nejaké marihuanové koláčiky… Hlavne som to asi nikdy nevyhľadávala, možno aj preto, lebo som mala veľa koníčkov a iných záujmov. Ale drogy sú dnes už aj cukor, alkohol, cigarety, porno…. A vedia narobiť v živote človeka rovnakú spúšť. A s tým skúsenosti mám. Ak už človek do toho raz spadol, musí počítať s tým, že to bude každodenný boj. Do konca života. Každodenný. Nakoniec si na to zvykne a ten boj bude samozrejmosťou. Tak ako bude samozrejmosťou povedať nie. „Nie“ je jedným z najdôležitejších slov v živote. Viete, ak si nebudeme riadiť život sami, budú ho riadiť okolnosti okolo nás. Každý je zodpovedný sám za seba. Nikto nie je na tomto svete na to, aby sa o niekoho staral. To je dobré si na začiatok uvedomiť.

Zuzana Mauréry a Jiří Menzel vo filme Tlmočník                                                                                           foto: archív Zuzana Mauréry

Čo robí Zuzana Mauréry, keď oddychuje?
Pre mňa je oddych byť doma, sama, v tichu. Ráno sa ísť prejsť do lesa, niečo dobré a zdravé si uvariť a niečo povznášajúce si napríklad prečítať alebo pozrieť. Alebo len tak byť a zároveň vedieť, že moji blízki sú v poriadku a že existuje niekto, komu na mne záleží.

Máte ešte nejaký nesplnený profesijný sen? Aký?
Mám veľa profesijných snov. A vysielam ich v tichosti hore do vesmíru. Občas sa mi aj nejaký splní. Naozaj. Ale križovatky „tam hore“ sú asi dosť plné. Musím počkať.

Keby ste mohli šibnúť čarovným prútikom a urobiť zmenu v jednej oblasti našej spoločnosti, čo by to bolo a prečo?
Fúha. Určite by to bolo školstvo a vzdelávanie. Bolo by skvelé, keby boli predmety ako „etika a komunikácia“, „psychológia a vzťahy“, „zdravoveda a výživa“ či „ovládanie dejín a kultúry vlastného národa“ alebo „cudzie jazyky“ povinné a muselo by sa z nich maturovať.

V ktorých predstaveniach a filmoch sa na Vás môžeme v najbližšej dobe tešiť?
Počas korony som natočila jeden dosť neštandardný film s Vojtom Dykom – Správa o záchrane mŕtveho. Ten by mal byť v kinách až na budúci rok, lebo teraz ešte obchádza festivaly. Historický film Slúžka, bude snáď vonku tiež na budúci rok. Rovnako aj 8-dielny seriál s pracovným názvom Iveta, ktorý sme točili pre TV JOJ z prostredia „modelingu východniarskeho šarmu“. Detský seriál Oteckovia ešte dotáčam do konca roka. No a do divadla DPOH rada pozvem na hru Job interview a do Štúdia L+S na hru Meno a  69 vecí lepších ako sex. Tak príďte!

Fuuu to by bolo! :)))

Ďakujem krásne za inšpiratívny rozhovor. Držíme Vám palce a tešíme sa na Vás v divadle a na televíznych obrazovkách.