23.8.2022

Ešte stále sa mi trasú ruky, aj keď píšem tieto riadky. Som alkoholička v strednom veku s ukončeným vysokoškolským vzdelaním a som tá posledná, ktorá si myslela, že sa dopracuje až do tohto štádia. Píšem anonymne, hoci je vysoko pravdepodobné, že ma v týchto riadkoch spozná niekto z bývalej práce alebo z rodiny.

Sedím na gauči s obrovským monoklom pod okom, rozbitou hlavou, opuchnutým čelom a viacerými hematómami po celom tele. Nie, nepamätám si, ako sa to stalo. Vo vyťahaných teplákoch, v mužskom tričku po bývalom, pričom na poschodí mám šatník v hodnote minimálne jedného priemerného auta. Vedľa mňa sa chúli už druhý psík z útulku a veľmi smutne sa pozerá. „Vraj“ mám dobré srdce. „Vraj“ nemám stále pomáhať druhým, ale skúsiť konečne pomôcť aj sebe. Psíka môžem akurát tak vypustiť na záhradu, lebo v tomto daždivom počasí s obrovskými slnečnými okuliarmi na ulicu nemôžem. A pritom všetci susedia o mojej závislosti vedia. Veď záchranka tu bola už toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať. Neskutočne sa hanbím. Nepamätám si, že len pred pár dňami boli pri mne opäť záchranári, nepamätám si, že bola pri mne celá rodina vrátane môjho synovca, ktorý, dúfam, nebude mať z toho zážitku traumu na celý život. Už nemám len diagnózu F19.2, ale pán primár mi „prišil“ ďalšiu a to poruchu psychiky spôsobenú dlhodobým užívaním alkoholu a liekov. Radšej som si klasifikáciu v zmysle WHO ani „negooglila“. Hovorím si, načo je to dobré. Som si plne vedomá svojej choroby, ale stále si neviem odpustiť.

Toto už dávno nie je iba o mne, trápim celú rodinu a úprimne, ostala mi jedna kamarátka. Alkohol a závislosť mi zobrali všetko. Spoločenský status, peniaze, psychické zdravie. Nechali mi naštrbené vzťahy s rodinou a už pomaly ale iste, mi berú aj tú „moju krásu“. Pri písaní týchto riadkov nekontrolovateľne plačem. Zľakla som sa smrti. Už viac nechcem sabotovať svoj život. Veď som ešte taká mladá.

Ako mi primár povedal (a na tie slová nezabudnem): „Už sme tu mali takéto ‚modelky‘ a do roka boli mŕtve. Ak budete pokračovať, skončíte úplne rovnako.“ Sedela som na posteli ako paralyzovaná. Povedal, že ja nezomriem na cirhózu ( všetky výsledky v poriadku), ale sa buď prizabijem úrazom, alebo sa mi zastaví srdce. Mne? Čo som odbehla polmaratón? Áno, mne.

Dodal, že môj vzhľad sa z tohto stavu môže veľmi rýchlo zmeniť a nebudem dlhonohá blondína, ale jednoducho budem vyzerať ako pavúk.

Vlastne som sa na neho urazila. Ako mi to mohol povedať? Ešte pred celou plejádou doktorov?

Teraz sa dívam do zrkadla a nespoznávam sa. Uvedomujem si, že mal absolútnu pravdu. Vyzerám strašne. Modriny odídu, štichy mi vyberú, to je jasné, ale čo tie jazvy na duši?

Ľutovať sa nemá význam, to už som dávno zistila. Plakať zakázané nie je a ani sa nedá potlačiť. Iste, dalo by sa. Stačí predsa zavolať dodávateľovi, že potrebujem Zolpidem a hneď mám „náladu naspäť“. Je priam neuveriteľné, ako rýchlo sa na čiernom trhu dopracujete k liekom. Stálo ma to neskutočné množstvo peňazí, ktoré už, samozrejme, nemám. Mňa už ale tento útek z reality prestal baviť. Na všetky moje prešľapy sa pozerať cez clonu… veď z toho života nič nemám. Dokola bola len práca, drahé dovolenky, luxus v každej oblasti, toxický vzťah,  chvíľa abstinencie, nekontrolovateľné pitie, liečenia (o ktorých nedokážem dnes bližšie písať) a opäť dokola. Povedzme, že takto aktívne fungujem 4 roky. Ale môj problém s alkoholom a liekmi vznikol bezpochyby skôr.

Dnes ráno som vstala, síce vďačná, že som triezva, ale so strašnými úzkosťami. Zapla som počítač a začala som googliť: „ako úspešne prekonať závislosť“, „ľudia, ktorí prekonali závislosť“, „závislosť“, „ako prekonať prvé dni abstinencie“, dokonca som sa dopracovala k najnepodstatnejšiemu vyhľadávaniu „kedy vám zmizne monokel.“

Nenašla som nič, čo by som nevedela.  Ale našla som stránku SLOVENSKO BEZ DROG. A tak som sa pokúsila sem napísať. Odpovedali mi a som vďačná. Pri písaní sa mi mierne „uľavuje“. Nie nadarmo na liečeniach píšete povinne denníky.

Všetky knihy o závislosti, ktoré sú na trhu, mám nakúpené a starostlivo uložené v knižnici. Neviem načo stále „googlim“ a myslím si, že „nájdem niečo nové“. Všetko mi bolo miliónkrát povedané, absťáky mám tisíckrát prekonané. Vedľa mňa leží kniha od Jacka Londona „Majster alkohol“ a zvýrazňovač. Je tam už v úvode jedna veľmi pekná veta, ktorú mám zvýraznenú. MAJSTER ALKOHOL vedie k smrti. Sebevražda, rýchla alebo pomalá, náhla smrť alebo postupné vyprchávanie života, je cena, ktorú si MAJSTER ALKOHOL vymáha.

Presne tak. Jedného dňa platíš pekne mastnú daň. Aj s úrokmi.

Ráno som volala s ocinom. V podstate je jediný z rodiny, ktorý je ochotný mi dvíhať telefón. Prosila som ho, aby kvôli mne nerušili dovolenku. To by už bolo štvrtý rok po sebe. Majú svoj vek, ja to už nemôžem dopustiť. Musím zabojovať.

Matne sa mi vracajú spomienky z tých pár dní dozadu. Ráno bola tak krvavá posteľ, že mi musela celú noc krvácať hlava, ktorú mam rozbitú na troch miestach. Vyzeralo to ako, by ma niekto v noci prepadol a poriadne zmlátil. Tie blonďavé vlasy som mala tak zlepené krvou, že ešte teraz to neviem poriadne zmyť. Neskutočne ma bolí hlava a potím sa. Zas som schudla, váha mi ráno ukázala 50 kg a to pri výške 168 cm nie je bohviečo. Vybrala som z mrazáku mäso, ale pochybujem, že s ním budem niečo robiť. Chvíľami vychádzam na terasu a modlím sa, aby som nedostala ďalší epileptický záchvat (podrobnejšie snáď inokedy). To sa mi žiaľ prihodilo pri rýchlom vysadení alkoholu a liekov, keď som sa na seba extrémne nahnevala. O tom, čo môže nasledovať, som nevedela nič. Skončila som štyri dni  na JIS, kde som bola dôkladne monitorovaná. Ako mi vtedy moja obetavá sestra povedala: „Dúfam, že týmto máš dostatočne zdvihnutý varovný prst“.

Nemala. Písal sa rok 2018. Od vtedy sa začal kolotoč mojich liečení, zastavení ťahov a výpovedí z práce.

Chcem žiť. Dnes už nevládzem písať, nevidím na monitor cez slzy.

M.


24.08.2022

Noc bola príšerná. Ale to sa dalo čakať. Podľa mojich smart hodiniek som mala veľmi krátky a plytký spánok. Na striedačku som sa neskutočne potila a mala zimnicu. Okolo polnoci som si musela prezliecť pyžamo. Mala som pocit, že ho môžem žmýkať. Prehadzovala som sa po celej posteli, je veľmi zložité nájsť polohu, aby som necítila bolesť na hlave. Nedala som si ani Ibalgin. Ale som ďalší deň triezva a bez liekov.

Zobudila som sa opäť do veľmi hmlistého a pravdepodobne o chvíľu aj daždivého počasia. Pohľad do zrkadla bol príšerný. Opuch ustupuje, monokel mení farbu a gravitáciou sa posúva a rozlieva na líce. To už ani okuliare nezakryjú. Zostupujem pomaly po tých schodoch, ktoré tak neznášam a stláčam zahrievanie kávovaru. Psíka mám v tesnom závese. Nasypem mu granule a otváram terasu. Snažím sa nadýchať sa čerstvého vzduchu a spraviť pár drepov. Dnes má prísť za mnou ocino a priniesť mi jedlo. Pre istotu som sa nevážila, keďže posledné dni som tomu jedlu veľa nedala. Musím to do seba natlačiť aj nasilu.  

Sama sa čudujem, ale rozhodnem sa ísť so psíkom von. V dolnej kúpeľni sa pokúšam make-upom zakryť tie modriny na tvári, ale je to takmer nemožné. Po chvíli to vzdávam. Nasadzujem si veľké slúchadlá a šiltovku zarežem hlboko do čela. Budem opäť veľmi nenápadná, hovorím si sama pre seba. Ako na truc vychádza autom sused z garáže a s neskrývaným údivom ma pozdraví. Čo už. Nič na aktuálnom stave nezmením. Slušne ho odzdravím a neistým krokom sa vydám smerom do lesa. Musím sa skutočne veľmi premáhať. V slúchadlách už nepočúvam Michaela Jacksona a Whitney Houston, na ktorých som vyrastala. Na Youtube som si dala do vyhľadávača „motivačné videá“. Jedno ma neskutočne zaskočilo. V dobrom slova zmysle. Oľutovala som, že som si nedala aj do hmly okuliare. Snažím sa potláčať slzy.

„ Keď nemôžeš, tak pridaj. Keď sa zbavíme vlastného strachu, zbavíme tým strachu aj ostatných. Všetko, čo si dokážete predstaviť, je skutočné. Never, keď  Ti niekto hovorí, že to nezvládneš. Keď máš sen, musíš ho uskutočniť. Keď niekto prehrá, bude Ti hovoriť, že prehráš aj Ty. Keď niečo chceš, bež za tým. Bodka. Prišiel čas ukázať, že máš srdce. Že nie si len tak niekto. Že máš cenu. Že dokážeš  niečo výnimočné. Niečo, čo zvládneš iba Ty. Chceš prijať výzvu, ktorá je pred Tebou? Tak bež. Nechoď naspäť, tam už si bol.“

Plač neustojím. Ale kašlem na to. Po dvoch kilometroch sa mi podarí vrátiť domov. Som kompletne spotená. Dávam si sprchu a začínam písať. Mierne mi tŕpnu končatiny, ale to sa dalo čakať. Medzitým zdvíham mobil, volá mi ocino. Celú noc nespal a opäť chce zrušiť dovolenku. Prosím ho, aby to nerobil. Príde okolo obeda, ako sľúbil. Budem sa modliť, aby ho môj vzhľad neodradil. S vypätím všetkých síl povysávam spodné poschodie a naložím umývačku. Viac nie som schopná.

Včera som chcela písať o mojej prvej liečbe a čo jej predchádzalo. Svoju závislosť, resp. v tej dobe „že mám problém“, som si uvedomila v jedno letné víkendové ráno, keď som bola so sestrou dohodnutá, že sa ideme kúpať s jej 3-mesačným synom do Rakúska. Dohodli sme sa deň predtým. Pamätám si, že som prišla z práce a po ťažkom dni som si kúpila v potravinách „radšej“ dve fľaše vína. Mala som veľmi slušné manažérske miesto. Obe fľaše som však vypila v ten večer. Ráno som sa snažila tváriť úplne v pohode a tešila som sa na malého. Myslíte, že to na mne sestra nevidela? Išli sme mojím veľkým autom. Ten deň bol strašný. Prvýkrát som pocítila silné abstinenčné príznaky. Kombinácia týchto príznakov a neskutočného tepla vo mne vyvolávala pocit, že sa zbláznim. Mala som strach zobrať si malého na ruky, aby mi nespadol. Doteraz mi z toho behá mráz po chrbte.

V tú dobu už som navštevovala súkromné sanatórium zamerané na závislosť, ale úprimne jediný dôvod prečo som ho navštevovala, bol dostať recept na Zolpinox a Frontin. Zolpinox patrí do skupiny hypnotík a Frontin do skupiny benzodiazepínov. Obe reagujú na tie isté receptory ako alkohol, na GABA receptory, ktoré nám v mozgu vytvárajú tzv. centrum slasti, odmeny. Akurát v tej malej tabletke nemáte etanol. Cestou naspäť som sestru uprosila, aby sme sa tam zastavili. Myslím, že vtedy už tušila, že mám problém aj s  liekmi. Recept som dostala a už len z toho pocitu, že ho držím v ruke, mi abstinenčné príznaky oslabli. Hneď ako som za sebou zabuchla dvere na dome, zapila som (našťastie toho času ešte vodou)  naraz tri tabletky. Uľavilo sa mi veľmi rýchlo. Liekmi som kompenzovala pitie. Vždy bolo pre mňa prijateľnejšie dať si bielu tabletku ako fľašu vína. To som ale ani náhodou netušila, aké peklo ma bude čakať pri vysádzaní týchto liekov. Problematika závislosti na liekoch je v dnešnej dobe neskutočne podceňovaná. Predpíše Vám ich prakticky akýkoľvek lekár a ako som písala včera, čierny trh tu bol, je a stále bude. A jeho dielom sú neskutočne smutné osudy ľudí, ktorí s liekmi zápasia celý život a ráno bez tabletky nevedia vstať z postele. Zbaviť sa ich je z mojej skúsenosti oveľa väčšie utrpenie ako vzdať sa alkoholu (ako som sa zbavila benzodiazepínov, nie hypnotík, Vám rada napíšem inokedy).

Na druhý deň bola u mňa nastúpená celá rodina. Všetci sme si sadli v obývačke na gauč, vtedy sa ešte moji dvaja útulkáči uvelebili vedľa mňa a začal sa veľmi nepríjemný rozhovor. Ocino, ktorý abstinuje 30 rokov, začal úvodnými slovami „ Myslíme si ako rodina, že máš problém s pitím a mala by si absolvovať liečbu.“ Zalial ma pot. Sestra sa pridala, že si myslí, že aj s liekmi. Bolo som pri tomto rozhovore absolútne triezva, ale „sfetovaná“. Takže som súhlasila, ale okamžite som si kládla podmienky. Musí to byť anonymné, musí to byť mimo Slovenska, nikto sa to nesmie dozvedieť atď.  Rodina súhlasila. Čo im iné ostávalo. Sestra mi našla súkromné sanatórium blízko Prahy. Jeden týždeň stál tisíc eur. Hotelové zariadenie s bazénom, denné skupinové a individuálne poradenstvá, no jednoducho ďalšia dovolenka na programe dňa. Odpísali mi v podstate okamžite. Vedeli ma prijať do pár dní. Rezervovala som si mesiac. V práci som dala výpoveď. Ale dnes som presvedčená o tom, že som ich s výpoveďou iba o pár dní predbehla. Pri predĺžení zmluvy sa ma zamestnávateľ opýtal, o koľko chcem zvýšiť plat. Sedeli sme v luxusnej reštaurácii na obede. Iba som sa usmiala a povedala, že nechcem zvýšiť plat, ale chcem päť dní dovolenky naviac. Bola som jediná vo firme, ktorej bolo toto odklepnuté. Časom som vynechávala piatky aj pondelky aby som sa dala dokopy. Nečakane som ohlasovala dovolenky, keď som si opitá kúpila v noci letenku na Bali alebo na Maledivy, s odletom na druhý deň. A takýchto excesov som, samozrejme, firme narobila oveľa viac. Dodnes beriem túto výpoveď ako absolútne osobné zlyhanie a zradu voči firme. Možno si raz tieto riadky prečítajú, odpustia mi a pochopia…

Na „liečbu“ ma viezli rodičia. Auto som nechala zaparkované doma. Rozhodne som sa necítila na šoférovanie 400 km dlhej trasy. Prijal ma okamžite starší pán, alkoholik, ktorý toto zariadenie viedol. Hotel bol strašný. Izba bola napáchnutá cigaretami, čo mne ako nefajčiarovi dvíhalo žalúdok. Neskôr som sa dozvedela, že je to bývalý „bordel“. Áno, denne boli terapie, absolútne nezáživné, ktoré mi nič nedali. Najviac mi dala komunita ľudí, ktorá sa tam v tú dobu stretla a bola kapacitne obmedzená na deväť ľudí. Do noci sme sa rozprávali o závislosti, každý deň sme spolu športovali, chodili na bike, plávali, všetci sme spolu veľmi držali . Zariadenie sa nezamykalo. Hocikedy sme mohli vyraziť do mesta a opiť sa pod obraz boží. Nikto to za celú dobu môjho pobytu neurobil. Boli sme veľmi silná zostava. Mali sme tam úspešného chirurga, podnikateľov, manažérov, horšie auto ako mercedes pred tým zatuchnutým hotelom ani neparkovalo.

Hneď po príchode som dostala do ruky krabičku diazepemu a bolo vybavené. V podstate tam všetci fungovali na liekoch, takže to dnes ani liečbou nemôžem nazvať. V polke môjho pobytu som si kúpila letenku a vrátila sa na pár pohovorov do Bratislavy. Späť na liečbu som sa rútila už svojím autom. Pár dní pred odchodom ma prišla podporiť jedna z mojich najlepších priateliek, o ktorú som žiaľ prišla. Urobili sme si rýchly výlet do Karlových Varov, kde som pocítila silný craving (túžbu si vypiť). Bolo leto a všetci na terasách pili prosecco a usmievali sa. Ja som bola neskutočne nervózna z návratu domov a iba som im ten blažený pocit ticho závidela. Bol to jeden z najhorších nápadov, aký som kedy uskutočnila. Dnes by som sa tomuto riziku už nikdy nevystavila.

Cesta do Bratislavy bola neskutočne skľučujúca. Každým kilometrom bližšie k hlavnému mestu, mi viac beleli hánky na rukách, tak tuho som zvierala volant. Vedela som, že to nedám. Kamarátka sa ma snažila ukľudniť, ale nemala ani potuchy, čo je závislosť a v akom som už vtedy bola štádiu. Samozrejme, že to časom zistila a moje alkoholické správanie ďalej nechcela znášať. Na jej obranu však musím povedať, že sa mi mnohokrát za tie roky snažila pomôcť. Ale ja som chcela piť. Vôbec som nebola pripravená prestať. 

Napila som sa ešte v ten večer….

M.


25.08.2022

Najlepšie sa mi píše ráno. Preto pravdepodobne budem niekedy dopisovať včerajší deň. Ale myslím si, že dátum nie je taký dôležitý ako obsah.

Dni mám veľmi stereotypné. Vstávam prakticky v rovnakú hodinu, pred 6.00 hod. a darí sa mi zaspať niekedy aj pred 22.00 hod. Samozrejme, že som v noci hore. Prehadzujem sa, potím sa, prezliekam sa, mám neskutočne živé sny o minulosti, ktorú nemám spracovanú… v tomto sa zatiaľ nič nezmenilo. Spánok bol ale dnes o niečo kvalitnejší. Rany sa pomaly hoja, pretože ma začína svrbieť aj oko aj rany na hlave. Ako laik si teda myslím, že sa hoja. Na pohľad je to stále veľmi zlé. Z jednej strany sa mi zdá, že sa začínam na seba podobať, z tej druhej je ten opuch stále vidieť. Váha ukazuje rovnako. Zatiaľ som sa k „pavúkovi“ našťastie nedopracovala.

Odhodlala som sa ráno krajšie obliecť😊, dala som si jednu z tých lepších teplákových súprav, bez šiltovky, zato s najväčšími slnečnými okuliarmi, aké doma mám, a vyrazila som so psíkom von. Budem ho volať Psík, lebo som mu v opitosti dala veľmi bizarné meno. Respektíve v útulku mal meno už dané, ale nepáčilo sa mi. A moja opitá hlava vždy vymyslela nejakú hlúposť. Našťastie sa dá to meno aj skrátiť, takže až taká pohroma sa v tejto oblasti nekonala.

Vonku stretávam nie jedného suseda, ale rovno piatich psíčkarov. Zišla som totiž medzi paneláky. Niektorých poznám z videnia, jedného som videla prvýkrát. Na ušiach mám pre istotu veľké slúchadlá, ale tento krát iba z dôvodu, aby sa mi radšej nikto neprihovoril. Nezabralo. Jeden sa ma opýtal, či je to pes alebo fenka a zostal mierne zaskočený, keď som povedala, že pes. Opýtal sa ma, prečo ma ružový obojok. Neodradili ho ani veľké slúchadlá a tak som si ich zo slušnosti dala dole. Pokúsila som sa o chabý úsmev, ale skôr som bola trápna a veru nechcelo sa mi do tejto spoločenskej konverzácie s monoklami o 6.30 hod. ráno.  Nič lepšie, ako: „Veď aj muži nosia ružovú,“ mi nenapadlo. Obidvaja sme sa hlúpo uškrnuli, zagúľala som nad sebou očami a každý sa pobral radšej opačným smerom. No, to som skrátka ja. Mám pocit, že čím som triezvejšia, tým som trápnejšia 🙂

Po 5 kilometroch sa mierne zadýchaná, zato poriadne spotená, vraciam domov. Prvé kroky mieria do sprchy. 

Prezlečiem sa, naplním práčku a schádzam dole do pracovne. Zapínam laptop a s nedopitou kávou sa snažím zosmoliť tieto riadky. Chvíľami sa pozriem z okna na časť záhrady, ktorú sa mi včera, napočudovanie, podarilo dokosiť. Priam heroický výkon. Niekedy sa len tak tupo pozerám na neurčitý bod a zamyslím sa nad životom. Čo bude ďalej. Čo budem robiť. Odpustia mi všetci, ktorých  som v opitosti dourážala? Ach, hej. Minulosť nezmením. Rozmýšľam, ako mnohí alkoholici hovoria, že ich táto skutočnosť posilnila. Ja to o sebe zatiaľ vôbec povedať nemôžem. Pocit hanby ostane u mňa navždy. Psík mi leží pri nohách. Vlastne chodí so mnou aj na záchod, to už skrátka bude tak😊.

Včera prišiel ocino presne v čase, ako sľúbil. Aj keď som si myslela, že bude pršať, vyšlo slnko a tak som sa odhodlala aspoň na to spomínané kosenie pred domom. Ani som si ho nevšimla, ako prichádza autom pred bránu. Neviem, kto sa koho viac zľakol. Vystúpil z auta, pozrel sa na mňa, dosť sa pritom „zašklebil“ a povedal: „Nemáš to také zlé. Myslel som, že to bude horšie.“ No, v tejto chvíli bola pre mňa oveľa smerodajnejší jeho výraz, ako obsah viet. Kosenie som prerušila a sadli sme si nachvíľu v obývačke. Povedala som mu, že sa mi podarilo spojiť s AA klubom a v pondelok pôjdem prvýkrát na čisto ženské stretnutie. Momentálne sa necítim na to, aby som išla medzi mužov. Verím, že dovtedy sa moja tvár nejako zrovná, keďže stretnutie bude v centre mesta. Vlastne som mu to hovorila s veľkým nadšením, lebo včera keď som volala s kontaktnou osobou z AA klubu, volajme ju Janka, bola ku mne nesmierne milá a ústretová. Také niečo som už dlho nezažila. „Že sa na mňa veľmi tešia“. A vlastne, neskutočne ma povzbudila v abstinencii, tak ako ma povzbudzujú denne v redakcii SLOVENSKO BEZ DROG. 

Ocino sa veľmi potešil, že pôjdem. Raz týždenne je málo, ale ja niečo ešte vymyslím, ako sa poznám.

Oči mi zbehli na parapet. Posledná lekárska správa z hospitalizácie. Zásadne som ich prestala otvárať. Iba ma viac deptali. A väčšinou sa aj tak opakovali. „…..privolaná RZP, pacientka sa dusila… následná hospitalizácia… ukončené VŠ vzdelanie, žije sama so psom, abúzus návykových látok… nadpriemerné IQ, extrémne sebakritická, náročná na seba a okolie, manipulatívna…“  Áno, ťažko sa to číta. Koniec správy tvorili moje diagnózy podľa WHO a veľkým tučným písmom: prísny zákaz užívania alkoholických nápojov a BZD s tromi výkričníkmi. Tak a je to. Neklepem sa. Neplačem. Čelím realite. Zamýšľam sa, či som manipulatívna resp., či sú alkoholici vo všeobecnosti manipulatívni. Neviem, ako to ošetrujúci lekár myslel. To, že alkoholici klamú z dôvodu, aby sa napili, je vo všeobecnosti známe. Či aj tá manipulatívnosť je myslená vo všeobecnosti. Nad tým môžem polemizovať do nekonečna.

Pijem veľa vody, magnézia, ktoré mi doniesol jeden z mojich najlepších priateľov z poslednej liečby. Plánujem sa mu ozvať a opäť sa poďakovať, lebo na každom fronte som sa odmlčala.

Včera som dočítala knihu od Jacka Londona Majster alkohol a už som vybrala ďalšiu z knižnice Stilnox, detox a iné katastrofy. Už som ju čítala, ale mám pocit, že v tejto oblasti skutočne platí „Opakovanie, je matka múdrosti“.

Dnes mám odvahu vrátiť sa k môjmu epileptickému záchvatu. Rok 2019. Asi rok po „liečbe“ za hranicami. Po niekoľko dňovom ťahu, skutočne si nespomínam koľko dní vkuse som dokázala piť. Tieto informácie mám väčšinou sprostredkovane od rodiny. Ale päť dní to bolo určite. Potom už moje telo začínalo štrajkovať. A teraz si zaštrajkovalo vo veľkom štýle. 

Celú noc som nespala. Deň predtým som prerušila svojvoľne „ťah“ a spláchla všetky BZD (lieky) do záchoda. S relatívne dobrým pocitom, ako som to „zvládla“ som sa uložila na spánok. Nespala som do rána. Bolo to nemožné. Iba mi mykalo zrenicami a stále som sa dívala do stropu. Oči absolútne nešli zavrieť. Nechápala som, čo sa deje. Vôbec to nebol klasický absťák, aký som poznala. Akoby na mňa liezlo niečo divné. Celú noc som doslova skučala a škriabala omietky. Nič podobné som nikdy predtým nezažila. Ráno som mala ísť s autom do servisu, našťastie iba kilometer od domu, lebo mi opäť prasklo čelné sklo, keď som išla z Tatier. Otec obetavo po naliehavom telefonáte prišiel a išli sme do servisu spolu. 

Keď som prišla do servisu, papiere už boli pripravené. Bola som neuveriteľne nervózna a nekontrolovateľne sa mi  triasli ruky. Pán, ktorý mi mal čelné sklo meniť, na mňa fakt „civel“. Podal mi asi desať A4! Vedela som, že v tejto chvíli ich nebudem schopná vyplniť a vôbec trafiť sa do tých úzkych riadkov. Bolo mi príšerne zle, stále som nevedela identifikovať, čo sa to deje s mojím telom. Keď som videla tú hordu papierov na vyplnenie, myslela som, že odídem aj s prasknutým sklom naspäť domov. Cestou do servisu som rozmýšľala nad tým, či sa budem vedieť vôbec podpísať na každý lajster rovnako. Fakt, že mám vypisovať desať A4 ma úplne paralyzoval. Trvalo mi to asi pol hodinu a dodnes som presvedčená o tom, že v poisťovni mali určite problém prečítať aj ŠPZ-ku, nie to ešte VIN kód.

Otec ma v to ráno odviezol domov so slovami „nech sa poriadne vyspím“ a odišiel za maminou. Zavolala som sestre, ktorá bývala neďaleko mňa, že mi nie je dobre a že to nie sú abstinenčné príznaky. „A čo iné by to prosím ťa mohlo byť?“ opýtala sa ma. V tej chvíli som naozaj začala rozmýšľať o tom, čo mi hovorili na liečbe a čo som mala o alkoholizme načítané. Abstinenčné príznaky, stukovatenie pečene, cirhóza pečene, epileptické záchvaty až po delírium tremens. 

Sestra mi odporučila šport. Vždy som na ňu dala a dnes viem s určitosťou povedať, že na konci dňa to nebol zlý nápad, pretože sériu záchvatov som tak vyvolala skôr, ako by sa pravdepodobne dostavili. Prešla som na bicykli až do Petržalky. Začalo sa to prikrádať už na hrádzi. Nevedela som sa dívať pred seba. Zrak mi jednoducho tlačilo smerom nahor a do pravého horného rohu. Už sa to nedalo udržať. Spadla som z bicykla. Rýchlo som vytočila ocina, že musíme ísť na pohotovosť. A v tej chvíli sa to rozbehlo naplno. Ani neviem, ako ma našiel. Naložil rýchlo bicykel a plnou rýchlosťou ma viezol na Kramáre. Už som plakala. Kvílila. Točila sa. Dokola to isté. Ocino si myslel, že mám pricviknutý nerv na chrbte. Vedela som, že to bude niečo iné. 

Po príchode na Kramáre som už na chodbe predvádzala „zostavu z treťotriednej súťaže svojvoľného štýlu v tanci“.

Otočka okolo vlastnej osi. Chvíľa koncentrácie pred seba. Otočka. Pauza päť sekúnd. Otočka. Pauza päť sekúnd. Hlava extrémne vykrútená vpravo nahor.

V tej chvíli podľa mňa nebolo človeka na pohotovosti, ktorí by nemal otvorené ústa.

Zobrali ma okamžite. Neurologička bola pri mne prakticky okamžite. „M“ na vás si pamätám. Povedala mi pokojným hlasom. Ležala som už na posteli a tuho zvierala trubky od kúrenia. Hlavu som mala vykrútenú a nedokázala som sa na doktorku pozrieť, aby som zistila, či ju poznám aj ja. Slzy mi tiekli potokom na krk. „Boli ste tu už raz v dezolátnom stave s vašou sestrou“. No zbohom. Už nebude nemocnica, kde by si ma nepamätali. 

Pípla mi sms od sestry. Neviem, ako sa mi podarilo vtedy zaostriť na mobil. To slovo som mala asi trojmo. „Epilepsia“. Sestra – majster v googlení. Pani doktorka povedala následne to isté. Máte nekontrolovateľné epileptické záchvaty z pravej prednej hemisfére. Jej hlas už vôbec nebol pokojný. Kvílila som stále dokola, potrebovala som sa točiť. Tak mi rozkazoval mozog. Doktorka sa ma opýtala, ako dlho to trvá. V rýchlosti som povedala, že od včerajšieho večera. Už si pamätám… iba šum v pozadí a ako na niekoho kričí „Rýchlo, už má úplne vyčerpaný mozog!“ Aj teraz, keď to píšem, plačem. Vedela som, že bude ťažké to opísať.

Do žily mi intravenózne prúdil apaurin, ako som sa neskôr v správe dočítala, na „šupu“ 60 mg.

Následne som okamžite prifixovaná a spútaná, aby som sa netočila, absolvovala MR mozgu. Prišlo mi to nekonečné. Otočky nachvíľu ustali. Apaurin ma nachvíľu odrovnal. Na JIS som strávila štyri dni. Lieky mi trafili, užívala som ich poctivo dva roky, tak ako mi bolo neurologičkou nariadené. MR, CT, EEG – čisté. Tak pre niečo tu ešte zrejme som. To vie pravdepodobne len „ten hore“.

Po štyroch dňoch som vyšla s napráskanou Billa taškou z nemocnice. Ocino sedel na lavičke. „Odíďme odtiaľto, prosím.“

Viac som nepovedala.

M.


26.08.2022

Pre závislého sú prvé dni skutočne o obrovskej sebadisciplíne. Ráno sa mi strašne nechcelo so Psíkom von. Ale premohla som sa. Včera večer mi pomohla hudba, mala som dobrú náladu. Dokonca som tancovala na terase niečo ako moonwalk alebo aerobic na pesničku od Justin Timberlake „Can‘t stop the feeling“, a ja som ten pocit nevedela zastaviť. Pravdepodobne by ma môj psychiater poslal po tomto „vystúpení“ naspäť na Mickiewiczovu. Keď si predstavím, že niečo podobné som predvádzala na firemnom večierku napráskaná kačicou a potužená pár pohármi vína, ide ma poraziť. 

Dnes som to s hudbou ráno skúsila opäť. Nezabralo. Kráčala som celkom svižným krokom popri ceste. Míňam autobusovú zastávku, ktorá je plná ľudí ponáhľajúcich sa do práce. Nachvíľu sa na nich zahľadím. Nikto nevyzeral nadšene. Nikto sa neusmieval. Niektorí sa len tak pozerali do neznáma, iní vyzerali celkom frekventovaný autobus. Prechádzam okolo školského ihriska, kde krúži dokola pár bežcov. Klobúk dole, viacerí mali nadváhu a ja som sa zamyslela, koľko úsilia musia aj títo ľudia vynaložiť, aby proces chudnutia ustáli. Myslím si, že v závislosti na jedle a v závislosti na návykových látkach nebude veľký rozdiel. Rozmýšľam, prečo nevybehnú hore do lesa, ale trápia sa na antuke dokola ako škrečok na kolese. Ale… každý preferuje niečo iné. Mám chuť sa rozbehnúť tiež, ale ešte je skoro. A to len pred 2 mesiacmi som mala bežecké tempo, za aké by sa nehanbil ani lepší bežec. Nič netreba uponáhľať, to som už dávno zistila. Všetko má svoj čas a miesto.

Možno si niekto povie, tá si tu vylieva srdce, čo nechodí na psychoterapie. Nachodila som sa ich toľko, asi ako mám počet podpätkov v skrini na topánky. Čiže veľa. Jedni nado mnou zlomili palicu, iní si ma prehadzovali ako horúci zemiak, ďalší ma posielali na Hraničnú, že na toto nie sú odborníci. Dokola si len písali a písali a písali a robili poznámky z môjho nekonečného rozprávania. A ja som dokola rozprávala a rozprávala. Chvíľami fňukala. To je všetko. A nezabudnúť zaplatiť 70 eur. Bývalý ma doslova za vlasy dotiahol snáď k najlepšej psychoterapeutke, aká tu je. Obetavo pri mne sedel v čakárni, kým ma prijala. „Sama lieky nevysadíte. Potrebujete ísť na detox a byť pod dohľadom. Beriete toho kvantum. Pôjdete teraz psychiatričke a porozprávate sa s ňou.“ Detox? Zas? Kvôli liekom?Keby som vedela, že ma opäť pošlú k ďalšej psychiatričke na ten istý rozhovor po miliónty krát, nikam s ním nejdem. S nevôľou som to absolvovala. Odporučila mi detox na Antolskej a následnú hospitalizáciu u nich v centre. Tak to si dám detox doma sama. 

Večer mi volal bývalý, že s ňou hovoril… že som na tom zle… že beriem extrémne množstvo liekov a sama to nedám… že moje telo skolabuje. „Skolabuje?“ veľmi ma to rozčúlilo: „Ako môžete rozoberať môj zdravotný stav vy dvaja len tak bezo mňa??“ kričala som po ňom. „Chcem ti dobre. Počúvni, prosím ťa, aspoň raz v živote odborníkov. Povedala, že aj keď si sa rozhodla, že to vysadíš sama, že aj tak tam skončíš.“ Bola som strašne naštvaná. Čo si to dovoľujú? Volala som rozčúlená otcovi, že veď abstinujem už tak dlho od alkoholu a zas ma chce niekto posielať do nemocnice. Otec sa ma snažil upokojiť, ale v podstate mi povedal to isté. V tej dobe mi lieky už dávkoval. Všetky, ktoré mi ostali, som mu poslušne odovzdala. Taká bola dohoda. Každý deň som sa pre určité množstvo musela zastaviť u nich na opačnom konci Bratislavy. Nadišiel však deň keď som dávku nedokázala znížiť a už som zvýšila hlas aj na otca, aby mi dal o dva lieky viac. Nesúhlasil. 

Nikdy som si nemyslela, že vysadiť BZD bude také bolestivé. Ale ono to bolí doslova! Aj ja som si hovorila, že veď liek, od slova liečiť, to predsa nemôže byť také ťažké. Po desiatich dňoch som bola na udržiavacej dávke 4,5 mg Frontin (alprazolam) za deň, 40 mg Zolpidem ráno a 40 mg Zolpidem večer. A to teraz píšem o dávke, ktorá bola rapídne znížená. Toleranciu na liek si človek vytvorí neskutočne rýchlo. Keď spätne lovím v pamäti, ani nie za mesiac. Dávky som potrebovala zvyšovať. Nestačilo mi už to, čo som brala na začiatku. A na úvod som ich aj ja brala v norme. Nie nadarmo sa všade píše, že dlhšie ako tri týždne v žiadnom prípade.

A opäť som začala googliť. „ako vysadiť BZD“, „ľudia závislí od BZD“, „závislosť od liekov“, „abstinenčné príznaky z vysadenie BZD“ a dokola. Minimum informácií. Dokopy žiadne. Možno jedna spoveď závislého od liekov, ktorý strávil dvanásť týždňov na psychiatrii. Bože môj.  Dopracovala som sa až k nejakej anglickej štúdií, ktorú som si prečítala. Oblial ma studený pot. Skutočne tam bol spomínaný kolaps organizmu. Moja dávka bola zaradená už do skupiny, keď hrozí „veľký abstinenčný syndróm“, ktorý môže viesť až ku kóme. Neskutočne som sa vyľakala. Spotená som zavolala otcovi, že to musíme znižovať a zbaviť sa toho, lebo aj tie lieky mi dochádzali a ja už som si ich nemala kde objednať. Vlastne som sa vtedy ocitla pre mňa v patovej situácii, lebo liekov nebolo dostatok na to, aby som ich bezpečne vysadila a hospitalizácia nepripadala do úvahy. Moja psychika by to vtedy po toľký krát už nedala.

„Koľko tam je tých Frontinov?“ volám ocinovi. „Neviem, môžem ich zrátať, ale asi 40 tabliet.“ „A Zolpidemu?“ Otec sa nachvíľu odmlčal. „Tých je dosť, asi 60 tabliet.“ Rýchlo beriem papier a trasúcimi sa rukami od nervov začnem písať denný rozpis znižovania. Pravdaže som sa dočítala, že znižovať opatrne, max. o 10% týždenne. Ale matika nepustila. Žmolila som ten papier. Musím to dať. Ešte raz prepočítavam a prepisujem. Dopracovala som sa k nejakému číslu, keď som dávku musela znížiť o 30% DENNE. Začala som trpieť ako pes v rómskej osade. S veľkým sebazaprením som robila základné činnosti. Riadila som sa harmonogramom a pri každom znížení trpela.

Nejako to išlo. Keď som bola už na 1,5 mg Frontin za deň a 30 mg Zolpidem za deň, cítila som sa ako víťaz a myslela si, že najhoršie za mnou. Bože, aký omyl. 

Jedného dňa Frontin aj Zolpidem „došli“. Otec sa opäť obetoval, že „pre istotu“ u mňa prespí. Ešte v ten deň po užití poslednej rannej dávky som sa cítila fajn. Išla som ku kaderníčke, na nechty, netriasla som sa. Ale veľmi dobre som si pamätala, čo som čítala. Abstinenčný syndróm sa objaví do 24 hodín po vysadení liekov. Ubehlo ani nie 10 hodín. Pravdaže mi to v krvi ešte koluje. Tých 24 hodín spadalo zrovna na noc alebo ráno..

Večer som si dala horúcu vaňu, zapla v spálni televízor a snažila sa na to nemyslieť. Nevedela som zaspať. Bolo to čisté utrpenie. Netuším, kedy sa mi to podarilo, ale pamätám si, ako som sa zobudila. Bola som v posteli a strašne ma smädilo. Chyba bola, že som si zabudla dať na nočný stolík vodu. Prudko som sa postavila. Bola hlboká noc. Pocítila som neskutočnú bolesť na krčnom trapéze, ktorý mám od epileptického „ťahu“ trvalo skrátený. Ďalšia tupá a silná bolesť v krížoch. Nevedela som sa postaviť z postele. Kúpeľňu mám hneď vedľa spálne. S bolesťami prechádzam do kúpeľne a zohnem sa nad kohútik, že si odpijem vody „len tak z ruky“. 

Koniec. Čiernota. Odpadla som. Zrejme sa mi tým náhlym postavením a následným zohnutím dostatočne neprekrvil mozog. Spadla som tak, že som si opäť rozbila hlavu a nejaké rany boli aj na chrbte. Nič si nepamätám. Ani ako dlho som bola v bezvedomí. Otec hlboko spal vedľa v izbe. Preberám sa. Vôbec neviem kde som. Hmatám okolo seba, hľadám Psíka. Nie je tam. Pomaly prichádzam k vedomiu. Kúpeľňa. Rýchlo sa plazím k hosťovskej a kopem z „nejakých“ síl do dverí. Otec ma s polo-infarktom dvíha celou silou zo zeme a plieska ma. Som biela ako krieda. Rýchlo zapína merač tlaku a dáva mi ho na ruku. Dostal ma na posteľ. Tlak 45/30! Dofrasa, ja som skolabovala.Rýchlo začne googliť, čo robiť v tejto situácii. Voda, sedieť, hlava hore. Tlak sa upravuje na 100/60 cca po hodine.

Na druhý deň sa začalo ozajstné peklo.

To, čo som nasledujúci mesiac – áno, mesiac – prežívala, opíšem inokedy. Mesiac som nedokázala vyjsť z domu. Mesiac som nedokázala odostrieť žalúzie a pozrieť sa do slnka, lebo som mala pocit, že mi vypáli zreničky. Dva týždne som nedokázala jesť. Váha ukazovala dokola 45 kg.

Dnes som opäť čistá. Bez akéhokoľvek lieku. 

Toto nevymyslíš. To je život.

M. 


27.08.2022

Prvá pozitívna noc za mnou. O dni sa to až tak povedať nedá.

Poobede vyrážam vyobliekaná na prechádzku. Najedená, relatívne spokojná. Púšťam si do uší nejaké „vypalováky“ z mobilu. Sms. Bývalá spolupacientka z Mickiewiczovej. Fotka. Zolpidem. „Ahoj. Budem to mať u seba.“ Zastavím sa a pozerám sa na odfotenú krabičku. V rýchlosti rozmýšľam, či slušne odpíšem, alebo dám rovno blokovať. „ Ahoj, vďaka, mám to vysadené.“  Blokovať číslo. Ako som mohla na tento kontakt zabudnúť? Zrýchľujem krok. Musím to predýchať. Idem do pomalého poklusu. Musím to vybehať. Psík mi beží verne pri nohe a pozerá na mňa, čo robím. Bežím z celých síl. Nedbám na to, že nie som ešte fit. Hlavou mi ide film „Úsmevy smutných mužov.“ Závislosť. Beh.Spomeniem si na seba, ako som po týždni potajomky vykĺzla z budovy vo Veľkom Záluží a krúžila po areáli. Bežím ako o dušu. Míňam opäť zastávku. Na lavičke sedí mladý muž a odpije si priamo z fľaše niečo tvrdé. Opäť zrýchľujem. Celý obed s fašírkami sa mi mieša v žalúdku a na sucho prehĺtam. Po troch kilometroch spomaľujem. Pozriem sa na hodinky, srdcový tep 164 úderov. To je v poriadku. Nevyletelo mi ešte z hrude. Som červená ako pýriaca sa pubertiačka.

„Ste extrémista. Viete o tom?“ ráznym hlasom mi povedala raz psychiatrička v ružinovskej nemocnici. Už som bola po pár dňoch z toho alkoholového ťahu vonku a pri zmysloch a tak sa dalo so mnou rozprávať. Bola veľmi prísna, ale denne sa so mnou minimálne hodinu rozprávala. Keď sa spätne obzriem, táto doktorka mi skutočne vtedy veľmi chcela pomôcť. „Raz lietate hore, darí sa vám v každej oblasti a potom si zvolíte voľný pád na dno. Takto trvalo fungovať nemôžete. Uštvete sa.“ Uprene sa ňu pozerám a nechcem, aby videla slzy. „Zatiaľ neviem nájsť rovnováhu v živote,“ odpovedám „ A čo k tomu ešte potrebujete? Veď všetko máte.“ „Ja neviem. Možno normálneho partnera.“ Odpovedala som úprimne. Psychologička si nahlas povzdychla. Myslím, že bola z tých rozhovorov veľmi unavená.

Dnes som volala som s otcom. „Počujem na hlase, že je ti o poznanie lepšie,“ povedal „ O chvíľu ti bude úplne, uvidíš. Aj rozum sa ti vráti.“ Z chuti som sa na tom zasmiala. „Ale veď som si ešte šedú kôru celú neodpálila,“ snažím sa oponovať. „Časť určite, ale to nevadí. Som rád. Opatruj sa.“ Neviem, čo by som robila bez podpory rodiny. Asi už by som tu nejaký čas nebola. 

Ten mesiac, po vysadení oboch liekov, som bola zavretá v dome. Každý deň po kolapse, prichádzali iné abstinenčné príznaky. Každé nové ráno som sa budila so skľučujúcim pocitom, čo to bude tentokrát. Každý deň ma kontaktoval bývalý a dožadoval sa návštevy a osobnej kontroly môjho zdravotného a psychického stavu. Vôbec som nedokázala s nikým hovoriť. Ledva som dvíhala telefón rodine. Začalo to absolútnou derealizáciou, presne ako sme mali, už neviem kde, na prednáške. Všetko mi prišlo neskutočné. Akoby som bola mimo svojho tela. Nulové emócie. Pohľad iba do zeme. Obrovské bolesti kĺbov a svalov. Bolesti hlavy. Triaška. Potenie. Zimnica. Všetko naraz. Na striedačku som sedela na jednom a tom istom mieste, alebo sa prechádzala hore-dole v tigrovanom župane po záhrade. Nedokázala som jesť, piť ani venčiť Psíka.

Všetky nervové zakončenia, ktoré si viete predstaviť, sa začali „prebúdzať.“ Falošný pocit, že ma bolia vlasy tak, že by som si ich najradšej vytrhala. Po týždni ma dokonca tak silno bolela päta, že som nevedela dostúpiť na pravú nohu a chodila som ďalších desať dní po špičke. Po dvoch týždňoch v jedno ráno, keď mi váha ukázala 45 kg a keď som si myslela, že už musí byť tým príznakom koniec a telo sa prestalo brániť, mi začali brnieť uši. Boli to čisté muky. Bol to zhluk rôznych symptómov, kto si týmto neprejde, ťažko pochopí. Asi preto sa stále veľmi veľa ľudí obáva vysadenia týchto liekov a obávajú sa oprávnene. 

Alprazolamu (BZD druhej generácie) som sa odvtedy ani nedotkla. Neviem, či to nie je ešte väčší gumovač mozgovej kôry ako alkohol. Konkurovať si môžu na plnej čiare.

Ďalší čistý deň za mnou. Ide to. 

M.


28.08.2022

Keď už ja začnem piecť pizzu, robiť palacinky a upratovať, znamená to len jedno. Je mi výrazne lepšie. 

Dnes ráno som išla behať cielene. Normálne bežecky som sa aj obliekla. Povzbudila ma aj kontrola mobilu, že som včera prešla a prebehla dokopy 11,5 km. Bolo skoré ráno, 6:30 hod. Nedeľa. Myšlienky mi pri pohľade na úplne prázdne ulice pripomenuli, že normálni ľudia o takomto čase jednoducho spia, alebo robia iné príjemné činnosti. Stretnem jedného bežca a jednu psičkárku. Nikto si ma nevšíma. Pri rannej kontrole mojich modrín zhodnotím, že je to ešte vidno a zakryť to stále nejde. Mierne znervózniem, keďže zajtra idem na stretnutie AA a na začiatku týždňa som si myslela, že v nedeľu už to bude preč. Snažila som sa rozpomenúť, ako dlho mi mizli monokle naposledy, ale vôbec som si to nevedela vybaviť.

Na mojom predposlednom detoxe sme boli na otvorenom oddelení na Mickiewiczovej skutočne „pestrá“ zostava. Známy zabávač, začínajúca fotografka, ja, tri matky s popôrodnou depresiou a pár mužov, ktorí sa v strednom veku snažili vyrovnať s druhou pubertou. Každý z nás mal inú diagnózu. Celé dni sme hrali karty (boli povolené) alebo sme len tak filozofovali o živote. 

Bola som už unavená z tých nekonečných hospitalizácií. Zabávač sa od rána usmieval, vtipkoval a mal viditeľne dobrú náladu. Užíval si pozornosť „dokrčených“ žien vo vyťahaných pyžamách, smiešnych županoch a antisexy papučiach. Fotografka mala ešte celkom silné abstinenčné príznaky z vysadenia Neurolu. Absolútne som ju chápala. Mojimi skúsenosťami som ju ale radšej nijak nezaťažovala a nestrašila. Bola pod dohľadom. 

Obaja boli na psychiatrii prvýkrát. Veľa času som trávila sama s knihou, keďže väčšina z nich boli tuhí fajčiari a mne cigarety  našťastie už dlhé roky nič nehovoria. 

V jedno ráno pred raňajkami, na ktoré všetci vždy dychtivo čakali, zabávač spustil: „M, môžem sa ťa niečo opýtať?“ „Tak skús,“ usmiala som sa.  (Ja si ho nevybavujem z TV, pretože programy, v ktorých účinkuje, nie sú práve moja šálka kávy).

„Ty si tu vlastne prečo?“ frajersky si prehrabol vlasy.

Nad jeho otázkou som prekvapene zdvihla obočie. „Alkohol a lieky.“

„Aha, no pekne,“ zľahka šokovaný si ma obzrel.

Veru, pekne. Neskôr som si vypočula čo-to o účinkoch marihuany a lysohlávok. Ešte to by mi tak k životu  chýbalo.

Nikto na tom nebol horšie, nikto lepšie. Každý jeden si na pleciach niesol inú ťarchu a inú bolesť.

Detox som dokončila a lekár ma prepúšťal s dobrým pocitom, ako rýchlo som sa opäť „zcelila“.

Otec má zo mňa stále scvrknutý žalúdok, ale dovolenku našťastie nezrušili. Skonštatoval, že „tú tvár“ mám už skoro v poriadku a nezaprel svojský humor: „Ako vidím, už ti je dobre, tak to môžeš znova roztočiť“😊 On jediný si v tejto veci dokáže udržať nadhľad a priznávam, že svojimi poznámkami veľakrát rozosmeje aj mňa. Dokola zalamovať nad tým všetkým rukami nás oboch niekedy psychicky kvalitne vyčerpáva.

Závislý človek, rozhodnutý abstinovať, si nepraje nič viac, ako dostať druhú šancu na život.

Aspoň u mňa to tak je.

M.


29.08.2022

Za posledné štyri roky bolo moje pitie útek od reality a spôsob ako „prežiť“. Teraz mám pocit, akoby som sa druhýkrát narodila. Všetky fyzické nepríjemné stavy odišli. Pri každej negatívnej myšlienke, či už na moju závislosť, alebo minulosť ako takú, si obúvam tenisky a idem behať. (včera som sa obúvala päťkrát ).

 Hľadám si „svoje“ spôsoby, ako ostať každý deň čistá. Na liečbe vám podrobne vysvetlia, čo je dobré robiť, čo naopak nie. Neodporúčajú dávať si príliš dlhú pauzu od práce a prízvukujú slovo doliečovanie a zmena životného štýlu. Pod doliečovaním sa rozumie jednak opätovný návrat po určitej dobe (zväčša pol roka až rok abstinencie) do psychiatrického zariadenia na desať až štrnásť dní, pravidelné návštevy u ošetrujúceho lekára ako aj účasť na stretnutí závislých. Neexistuje však žiaden vzorec, žiadna poučka na to, ako abstinovať. Každému závislému, ktorý si abstinenciu zvolí ako cestu, vyhovuje niečo iné. Každý jeden musí prísť na to, ktorá z foriem bude pre neho účinná.

Čisto medzi závislými ženami som bola dnes prvý krát. Prišla som v miernom predstihu, aby som sa s jednou členkou v krátkosti porozprávala. Najprv som si v šatníku vybrala šaty a lodičky a následne som zhodnotila, že by som tam takto vyzerala smiešne. Vďaka bohu, že som poslúchla svoj vnútorný hlas. Všetky boli v ležérnom oblečení a vyzerali výborne. Niekoľkoročná abstinencia bola na nich zreteľne vidieť. O tých ženách by ste nikdy nepovedali, že boli závislé.

 Pochopenie som našla okamžite. Nikto ma nesúdil. Nikto ma nekomentoval. Nikto ma nezatracoval. 

Ani jednej zo žien sa nepodarilo rodinu zachrániť. A to píšem o rodinách, kde sú už deti. Bolo to chvíľami veľmi smutné rozprávanie, chvíľami som cítila neuveriteľnú silu, ktorá z nich sálala. Nešlo o žiadne „vymývanie mozgu“, ako by si niekto mohol myslieť. Na to som ja príliš racionálny človek. Tieto stretnutia vnímam ako ďalšiu z foriem, ktoré mne osobne pomôžu. Všetky spája jedna a tá istá vec. Túžba prestať piť. Na stretnutie sa ďalší týždeň určite vrátim. 

Aby som dnešné ako-také pozitívne pocity ešte umocnila, začala som googliť „najbližší beh v Bratislave“. Prvý odkaz ma nasmeroval na DM beh, ktorý sa koná 17.09. Na výber boli dve trasy. Štyri kilometre a desať kilometrov. Iba sekundu som sa zamyslela. Následne som odklikla desať kilometrov. Za pár minút som mala zaplatené štartovné. Napísala som sestre, ktorá má za sebou minimálne tucet polmaratónov s medajlami na prvých troch priečkach. „Zvládneš to, ale dávaj si pozor, aby sa ti niečo nestalo. Prvé dni bež kratšie trasy a častejšie,“ povedala mi. Na natrénovanie mi ostáva osemnásť dní. Devín-Bratislava som si pravidelne dávala s kvalitnou opicou. Treba však doplniť, že som bola o chlp mladšia.

Nič dnes nie je u mňa ideálne. Každý deň je boj. Hranica, kedy by som sa opäť napila alebo si dala liek, je stále veľmi tenká. Zázraky za pár týždňov nečakám. Už mám toho príliš veľa odžitého, aby som takto naivne rozmýšľala a utešovala sa. Pokiaľ nezatnem zuby, nepôjdem aj cez bolesť a s tou silou, ktorá mi ostala, skončím tam, odkiaľ som sa vrátila. Na zavretej psychiatrii. V lepšom prípade. V horšom na cintoríne.

So SLOVENSKO BEZ DROG som v dennom kontakte. Dohodli sme sa, že skúsim napísať článok na tému závislosť. Dnes sa do toho chcem pustiť. Možno to bude znieť zvláštne, ale aj to je pre mňa jedna z veľmi silných motivácií. 

Zajtra ráno si opäť obúvam tenisky (bez ohľadu na to, čo mi víri hlavou) a začínam s plnou vážnosťou trénovať.

M.


30. a 31.08.2022

Tieto dni som si behom privodila takú svalovicu, že si dvakrát premyslím, či je potrebné ísť na horné poschodie domu. Tak ako mi sestra poradila, snažím sa behať kratšie trasy. Stále som veľmi pomalá, tempo je žalostné a vôbec nie som spokojná. Behávam vždy okolo nového športového ihriska, zvyknem sa tam zastaviť na päťdesiat brušákov. Strmý kopec, ktorý ľudia ledva vyjdú peši, dávam behom maximálne do polovice. Utešujem sa, že do štartu je ešte dostatok času a 16.9. kopec vybehnem až k domu.

Zásadne behám bez akejkoľvek hotovosti a karty. Dokonca aj keď som bola na stretnutí závislých žien, zobrala som si presne dve eurá, ktoré idú ako dobrovoľný príspevok na prenájom priestorov, kde sa stretnutie koná. 

Mojej poslednej hospitalizácii predchádzala ranná prechádzka so Psíkom a desiatimi eurami vo vrecku. Išla som okolo potravín. Koniec. Začalo mi bubnovať v hlave. Iba jedna fľaša. Viac si nekúpimTrošku sa mi uľaví. To určite rozchodím. Aj tak za desať eur nič nekúpim

Priviazala som psíka o zábradlie. A bolo nakúpené. Domov som sa vracala s 0,5 l becherovky a poobede som už opäť stískala nemocničný vankúš.

Kedysi som sa snažila tváriť ako dáma – manažérka – a po práci som si k dvom fľašiam vína prihodila do košíka aj chleba. Aby sa nepovedalo. Aby si pokladníčka nemyslela, že som alkoholička. Aby si nikto nemyslel, že som alkoholička…

Po veľmi dlhej dobe som bola u rodičov. Bála som sa maminej reakcie, ale úplne zbytočne. Stále stojí celá rodina pri mne. Sama neviem, čo by bolo, keby som o ňu kvôli závislosti prišla. Neberiem to ako samozrejmosť, aj keď to môže tak vyznieť. Viem, ako závislosť deštruuje kompletné rodiny. Neviem si predstaviť, aké zložité to musia mať závislí, ktorí rodinu stratili a aj napriek tomu idú a snažia sa abstinovať. Poznám aj takých.

Otec mal konečne výrazne lepšiu náladu. „Myslíš, že to už teraz ustojíš?“ opýtal sa ma. 

„Verím, že áno. Asi som si tú hlavu konečne udrela na správnom mieste,“ usmejem sa.

„Dúfam. Ja si stále hovorím, že raz to muselo prísť.“ 

Áno, muselo. Za svojho „terapeuta“ som si vybrala otca. Príležitostne. Prešiel si tým istým a bez váhania môžem povedať, že nikto ma lepšie nepozná. 

Snažím sa chronologizovať moje hospitalizácie za posledné štyri roky. Osem mesiacov som bola mimo domova. Príliš dlhá doba. Príliš veľa alkoholu a povystrájaných hlúpostí. Následne som striedavo pila, alebo mala svetlé obdobie bez alkoholu a pracovala. Čudovala som sa, keď mi raz môj psychiater povedal: 

„Počkajte, keď budete pokračovať v abstinencii, nikdy viac sa tu neukážete.“ Pamätám si, aká som zostala zaskočená. Veď predsa závislý by mal byť do konca života pod dohľadom lekára a monitorovaný, aby nemal recidívu.  Ani to neplatí zrejme pre každého. 

Že vraj s alkoholom nemáš bojovať. A čo s ním mám robiť?? Samozrejme, že s ním bojujem. A každý deň. Niektoré „poučky“ a „rady“ z liečby mi nesedia. Jeden pohár je málo, dva sú veľa.  Aspoň tak je to v mojom prípade.

M.


6.-8.9.2022

Posledné dni sa snažím vrátiť do bežného života a fungovať. Musím však podotknúť, že nie všetko mi ide „od ruky“. Stále ma máta minulosť, s tou sa nestotožním za tri týždne.

Spávam výborne. Spánok sa upravil do takej miery, akú som vôbec nečakala. Zaspávam v tú istú hodinu o 22.00 hodine a vstávam o 6.00 hodine. Osvojila som si nejaký vlastný spánkový rituál a ten funguje. Nočné mory úplne odzneli. Neprikrádajú sa suché recidívy. Ani alkoholové, ani liekové. Nechce sa mi veriť, ako moje telo opäť zabojovalo. Aj keď si myslím, že tentokrát naposledy. Pravdepodobne si pamätá moje detstvo a pubertu, keď bol mojím najväčším koníčkom tanec a beh.

Tento týždeň príde do mesta sestra s rodinou. Veľmi sa teším na synovca, zároveň ma zožiera obrovská obava. Ako sa bude malý synovec na mňa pozerať, keď si pamätá, ako ma záchranári ratovali. Zamýšľala som sa nad tým, či ho tá hrozná udalosť nemohla negatívne ovplyvniť. Opäť som „googlila“ aj na túto tému a práve naopak. Dočítala som sa, že osveta o závislosti ako takej, by sa mala začať už v predškolskom veku. Iba mi ostáva dúfať, že si ma nezaškatuľkoval ako dusiacu sa trosku. Mám z toho zmiešané pocity.

Všetky negatívne myšlienky zaháňam behom, čítaním a písaním. Beh som obmedzila na ráno a večer. Denne ubehnem dvanásť kilometrov, následkom čoho sa začali ozývať aj moje staré zranenia – neblahé pripomienky mojich alkoholických excesov. 

Doháňam všetko, čo som za posledné roky zanedbala. Nápravu nevykonám za taký krátky čas, ale môžem na tom pracovať. Snažím sa nájsť stratenú rovnováhu v živote. 

Definitívne som sa odstrihla od svojho bývalého, ktorý sa opäť musel pripomenúť so slovami: „Nesúhlasím s formou doliečovania, akú si si zvolila. Mám na to iný názor. Toto nestačí.“ 

Veľmi dobre poznám jeho názor. Denne chodiť na psychoterapie. Predstava, že sa v mojej závislosti denne rýpem s milióntym cudzím človekom vo mne vyvoláva nepríjemné, až úzkostné pocity. Už som stratila akúkoľvek chuť mu niečo vysvetľovať. Túto časť mojej minulosti som konečne uzavrela.

V týchto dňoch je pre mňa priorita rodina. Na každom fronte som napáchala snáď nie nenapraviteľné škody. Ako väčšina závislých. Ak vás ešte rodina neodvrhla, stále je tu nádej, že svojou abstinenciou a úprimnou, neutíchajúcou snahou o nápravu budete spokojne žiť v kruhu blízkej i širšej rodiny.

Neostáva mi nič iné, iba tomu veriť a pracovať na tom.

Najbližšie dni ma čakajú stretnutia kvôli práci, písanie článkov o závislosti do SLOVENSKO BEZ DROG a trénovanie na DM ženský beh, ktorý odštartuje už za deväť dní. 

Prajem si, aby to išlo takto ďalej.

Ako mi raz napísala moja kamarátka: „Život s triezvou hlavou vôbec nie je zlý.“

Mala pravdu.

M.


10. – 20. 9. 2022

V posledných dňoch sa mi aktívne striedajú pozitívne myšlienky s negatívnymi. DM beh som odbehla nad moje očakávania. Poctivo som každý deň trénovala a výsledky sa dostavili. Z koridoru C, kde bol odbehnutý čas stanovený nad 60 minút, som dobehla s časom na rozhraní koridorov A-B. Po dlhej dobe som bola so sebou spokojná. V cieli ma čakal môj krásny synovec s rodičmi. O to som bola na seba pyšnejšia. Hneď po príchode domov posilnená eufóriou a vyplavenými endorfínmi, som sa prihlásila na ďalší beh Devín – Bratislava, ktorý sa koná za 18 dní. Trasa je o niečo dlhšia – 11,6 km. 

Pokiaľ denne nebudem športovať, je moje žitie a bytie doslova a do písmena ohrozené.

Moja mamina ako onkologický pacient bola na rutinnej ročnej kontrole. Lekári počas dňa vystrašili celú rodinu, nakoľko sa im nepozdávalo sono brucha. Celý deň prebiehali ďalšie a ďalšie vyšetrenia. Uvedomila som si, ako veľmi nepríjemne sa cítim v nemocnici, chvíľami mi bolo priam nevoľno od žalúdka. Keďže som ale kvôli aktívnemu pitiu premeškala okrem sestrinej svadby aj mamine posledné chemoterapie, tentokrát som si povedala, že tam musím byť s ňou. V nemocnici som celé poobedie trpela a bola stále nervóznejšia. Okolo mňa celé hodiny čakali ľudia zúbožení rakovinou, z ktorej sa silou vôle nedostanú. Zamýšľala som sa nad svojou závislosťou. Mamina sedela polo-zhrbená na plastovej stoličke a spýtala sa ma, nad čím rozmýšľam. „Nerobí mi to tu dobre, ten zápach ma psychicky likviduje.“ Bolo mi zo všetkého do plaču. Opäť sa mi na povrch drali nepríjemné myšlienky – ako by som to zapila alebo „zajedla“ liekmi. Len nech to rýchlo odíde. „Keby sa to dalo, odtrpím si tieto stavy za teba, moja.“ Toto mi povedala mamina. Mamina, ktorú väčšinu života len trápim. Mamina, ktorá, keď ma potrebovala, ležala som doma, chľastala a prekonávala silné abstinenčné príznaky najrôznejšieho druhu.

Domov som prišla úplne rozklepaná. Otec musel ostať u mňa. Obavy sme mali obaja z toho istého. Že si objednám víno. Nerozprávali sme sa, iba sme potichu sedeli. Za uplynulé týždne som bola dobre nastavená a namotivovaná – neprichádzali negatívne myšlienky, nemala som suché recidívy, všetko išlo hladko, bez vážnejších zádrhov.

Presne ako mi povedal Michal – prednášateľ zo SLOVENSKO BEZ DROG: „Ešte stále máš toxíny uložené v tkanivách. V krízových situáciách sa budú vyplavovať.“ Na jeho odporúčanie som si prečítala knihu „Čisté telo, čistá myseľ“ a chcem si očistný program, ktorý je v nej opísaný, vyskúšať na sebe. Urobím čokoľvek, aby som závislosť do svojho života viac nepustila, aby so mnou prestala konečne zametať. Tú rovnováhu, ktorú v živote hľadám, nenadobudnem za mesiac. Aj keby som behala 20 km denne. Musím skúšať všetky formy doliečovania, ktoré sú dostupné a môžu mi na ceste k mojej abstinencii pomáhať. 

Po odbehnutom DM behu sa mi večer pripomenula sms správou pacientka z Antolskej. Závislá od alkoholu, liekov a pervitínu. „Videla som výsledky, že si bežala slušným tempom. Máš svetlé obdobie?“ k tomu pridala emotikon smiech cez slzy. Nie, neprišlo mi to  vtipné a na mojom rozpoložení mi to nepridalo. Bola to čistá provokácia. Presne ako som už niekde spomínala. Závislý človek za rohom potichu čaká a sleduje ťa, kedy opäť padneš na dno. Lebo aj on sa tam váľa. A nie je predsa nad pocit: Nie som v tom sám/sama. Dokonca aj ONA v tom zas lieta. Závisláci neradi vidia svojich „kamarátov“, ako robia akýkoľvek pokrok, či nebodaj menia svoje myslenie. Závidia aj najmenší úspech.

Moja odpoveď? „Ahoj. S ohľadom na moje duševné zdravie a zachovanie abstinencie, dávam tvoje číslo blokovať. Už si 120. zablokovaná. Nekontaktuj ma.“ Zablokovať.

Takéto správy alebo telefonáty ešte chodiť budú. Ako posledné riešenie je výmena čísla. Uvidím, ako to časom budem vedieť ventilovať.

Dnes sa sústreďujem na pozitívne veci. Ozvali sa mi z práce, v ktorej by som sa konečne mohla vrátiť k svojej profesii, čo by bolo skvelé. A ďalší kúsok skladačky môjho života by si našiel svoje miesto. 

Napísala som to bez príkras. Necítim sa dobre, som plačlivá, premáham sa. Ale stále platí jedno.

Odmietam sa vzdať.

M.

Fotografie: Unsplash.com

Zdieľať na Facebooku